Trasa: Reichenau an der Rax – údolie Eng – Mitterberg graben – chata Naturfreunde haus Knofelben
Počas kempovacieho roadtripu so 14 mesačným synom som absolvovala aj turistické ciele. Jedným z nich bol práve aj útek pred slnkom na chatu Knofeleben. Pôvodne som sa chcela prejsť aj po hrebeni Raxov, ale keď ťa slnko ráno vyženie zo stanu tak rezky, že miesto raňajok utekáš ta het hľadať chládok, hrebeňovka by nebola najlepšou voľbou.
Slnko pálilo ako besné, no mala som šťastie, keď som stretla miestnu outdoormamu, ktorá mi dala tip, o ktorom v infocentre ani nechyrujú. (Všade mi poradili len tuctové veci, čo je v každom bedekri.)
Zorientovaná podľa mapy.cz parkujem na malom parkovisku. Niečo mi našepkáva, že časť trasy zvládnem prejsť aj s kočíkom. Hneď pri prvej odbočke do lesa však vyťahujem mapu, aby som sa presvedčila, či je naozaj nutné ísť práve tadiaľ.
Prichádza párik a tak využívam príležitosť a pýtam sa na terén. Chlapík sa smeje, že s kočíkom ďaleko nezájdem. Myslíte si, že ma to odradilo? Určite nie. 😀
A tak som si ďalej vykračovala aj s kočíkom. Myšlienkami som sa vracala k pôvodnému plánu a k hrebeňovke, rozmýšľala som kde ľudia v takýchto horúčavách berú motiváciu šliapať. V tieni sa to dá celkom zniesť, ale byť hore na hrebeni v úpeku s nosencom na bruchu, asi by sme boli ugrilovaní do chrumkava 🙂
Cestička pokračuje a prichádzajú pasáže s koreňmi stromov. Aaaa! Už viem o čom hovoril ten vysmiaty chlapík. Pár metrov prejdem, ale ďalej to nemá zmysel. Kočík ostáva zaparkovaný v lese a Patrik zrelý na spánok ide do nosiča.
Na chodníku som sama. Nasleduje pasáž Mariensteig. Cestička je úzka s možnosťou pridržiavať sa oceľového lana. Po ľavej strane je zráz. Až mám obavy, čo ma ešte bude čakať neskôr. Uvedomila som si, že na blízku nik nie je, som tu len ja a môj syn v nosiči. Hlavou mi prebehli rôzne myšlienky, každá outdoormama pochopí 😉 Ale v princípe tam nie je nič nebezpečné, takže temná myseľ dostala zbohom a ja pokračujem ďalej 😉
Chodník je všetko, len nie nudný. Naokolo samé balvany a skaly, sem tam nás pohladili presvitajúce slnečné lúče a celý výlet robili ešte krajším. Vyspaté dieťa ožilo a chcelo by ísť dole, no musí vydržať kým prídeme k vhodnému miestu.
Pauzu máme neďaleko jaskyne Rameskirchner. Naspäť do nosiča sa mu veľmi nechce tak premýšľam čo včul.
Stretávam ďalší postarší pár, samozrejme sa pýtam na terén. Informácia, že chodník je v podstate rovnaký ako do teraz ma neodradila. Naopak, pánko ma ešte viac naštartoval, keď opísal, že hore je naozaj krásne. A keď sa pochválil, že týždeň dozadu to pešo zvládol jeho 5 ročný vnuk, nebolo o čom premýšľať 😀
Kde tu musím robiť ešte pauzu, malý chce hádzať kamene a samozrejme ohmatať všetko čo naokolo dočiahne. Tak stojím pri každom treťom strome a hádžeme, hladkáme a ťapkáme.
Cesta sa opäť rozširuje, stúpanie je mierne a postupne sa v lese pomedzi korene a schodíky prevyšuje. O chvíľku som pri chate. Hore je pekná lúka aj les. Pri chate stretávam ten prvý párik, čo ma na začiatku odrádzal. Kukajú ako puci, že mamička s malým dieťaťom sa sem naozaj vytrepala 😀 Tak im prezrádzam svoje tajomstvo zaparkovania kočíka v lese.
Dávam si občerstvenie, zaplatím a mladý už robí zle na stole, naložím ho radšej do nosiča dúfajúc, že zaspí. Stalo sa 🙂 Zobudil sa až kúsok od miesta kde nás čakal kočík. Cesta hore mi trvala aj s prestávkami 2h a 45min a dole približne 2 hodinky. Dĺžka jednej cesty 4,8km. Z niektorých úsekov som mala trochu obavy, predsa len dole kopcom je to o niečom inom, bolo kde zakopnúť aj pošmyknúť sa, ale bolo to ako po schodíkoch a išla som veľmi opatrne. Keď ste v Raxalpe alebo v okolí a hľadáte cieľ v chládku, odporúčam dať si obed na Knofeleben, oplatí sa 🙂
Počas turistiky som sa s Patrikom viac spotila, ale vďaka merino vlne to nie je také hrozné. Merino oblečenie schne naozaj rýchlo. Kým položím syna na vybehanie, alebo vystretie nôh, vánok vetra a slnečné lúče ma vysušia a v pohodlí pokračujem ďalej 🙂
V tomto období odporúčame tenké 150 gramové tričko pre rodičov a tenké letné body pre drobca.
